Stránka By Me : D

„Čo si sa zbláznila?“ spýtala som sa Loly.

„Nemôžeš si predsa kúpiť takéto šaty! Veď sú celé rúžové!“

„No a čo! Ja mám trošku iný štýl, nemyslíš? A náhodou sú prekrásne!“ odvrkla Lola.

„Keby si mala vreckové, tiež by si si mohla niečo dovoliť. Ale, ty nie. Musela si ich minúť na sladkosti!“ dodala.

Zagánila som na ňu. Mala pravdu. Tie šaty boli krásne. Ale nezniesla som aby ich mala prvá. NIKDY!

„Poď! Teraz si ich nekupuj! Pôjdeme do cukrárne a kúpime si koláče. Potom sem prídeme a kúpiš si ich. Sľubujem! Len už poď lebo som strašne hladná!“ nebola to tak celkom pravda. Len som nechcela aby si kúpila tie šaty. Videla som ako sa všetky dievčatá túžobne pozerajú na Lolu s tými šatami.

Vstúpili sme do cukrárne. Rozvoniavalo to tam po koláčikoch všetkých druhov.

„Ahoj Iris!“ pozdravili sme sa.

„Ahojte dievčatá! Čo si prajete?“ spýtala sa Iris za pultom s koláčikmi.

„Hmmm. Ja chcem jeden krémeš a ty Lola?“ spýtala som sa.

„Ja si prosím, ten veterník.“ Zvýraznila slovíčko prosím a ukázala na najväčší veterník.

„Dobre hneď to bude.“ milo odvetila Iris a vybrala rukavice.

„Nemusíte čakať! Choďte si sadnúť!“ dodala a ukázala na stôl pri okne.

A tak sme ju nechali a šli si sadnúť. Asi 5 minút sme boli ticho ale bolo mi to strašne trápne a tak som musela debatu začať ja. Ako vždy.

„Si naučená na písomku s fyziky?“

„Jasné. Musím si predsa opraviť tú dvojku!“ odpovedala Lola.

„Nechápem ťa! Máš jednu dvojku v žiackej knižke a už z toho robíš vedu. Máš ešte dosť času. Aj keby si dostala päťku budeš mať jednotku na vysvedčení. Si najmúdrejšia s triedy. Nechápem, prečo sa tak snažíš.“ odvrkla som prosto.

„Nechcem byť v budúcnosti bezdomovkyňa prinajlepšom smetiarka. Zato ty my si mohla! Nemáš práve najlepšie známky.“ povedala Lola.

„Máš 13 rokov a už sa chováš ako dospelá. Už ma prestaň poučovať! Ty vieš že chcem byť speváčka.“ povedala som ale tú poslednú vetu trochu tišie. Nechcem aby to každý vedel.

„Viem, že chceš byť speváčka. Ale čo keď sa ti to nepodarí. Musíš mať náhradu. A hovorím ti, ťažko sa s teba stane speváčka.“

„Čo tým chceš povedať? Že neviem spievať?“ opýtala som sa nahnevane.

„Ak áno, ďakujem ti veľmi pekne!“ dodala som.

„Nie, nie!“ protestovala Lola.

„Len...“ vetu nedokončila pretože nám Iris konečne priniesla tie koláče. Trvalo jej to večnosť.

„Prepáčte, ale ten odporný krémeš mi spadol na zem a musela som to vyčistiť.“ ospravedlňovala sa Iris.

„Nevadí Iris, ďakujeme.“ zašvitorila Lola. Trochu sa mi zdalo, že sa jej chce vopchať do zadku ale to je len taký dotaz.

Dojedli sme koláče a šli domov. Ale ešte predtým sme sa zastavili v obchode kde boli tie prekrásne šaty. Nakoniec ich asi niekto kúpil pretože tam neboli. Teraz sa na mňa Lola hnevá. Asi si myslí že je to moja vina. Vlastne, má pravdu. Ale nechce sa mi jej ospravedlňovať. Ona vždy zmäkne nie ja. Dozajtra bude všetko v poriadku.

Prišli sme domov kde na nás čakala mama.

„Ahojte dievčatá moje! Ako ste sa mali? Kúpila si si niečo Lola?“

„Nie, nekúpila. Ale chcela som.“ odpovedala Lola a škaredo sa na mňa pozrela.

„Mali sme sa dobre!“ zahovorila som aby sa už mama nanič nepýtala. A teraz je na mňa Lola ešte viac naštvaná! Ale čo sa diví. Sme v Amerike! Ona je taká detinská!

Zobrala som učebnice a začala sa učiť. Lola má pravdu. Zasa. Naozaj sa musím učiť pretože moje známky sú úbohé. Lola si ku mne prisadla a začala sa učiť tiež. Bola strašne ticho. Akoby nedýchala. Neznášam keď je taká.

„Hneváš sa na mňa?“ spýtala som sa. Neodpovedala mi. Nechala som ju tak. Nech si robí čo chce.

Nerozprávala sa so mnou ani cestou do školy.

„Už sa na mňa nehnevaj! Veď nič strašné som ti neurobila!“ povedala som jej. Ale ona mi aj tak neodpovedala. Och! Ako sa nudím keď sa s ňou nemôžem rozprávať.

Vošli sme do areálu školy a zamierili si to do našej triedy. Sadli sme si do svojich lavíc a začali si čítať. Teda, nie tak celkom. Ja som si prezerala obrázky v časopise. Nie som ten tip čo sa stále učí. Keď zazvonilo, pripravila som si veci na hodinu. Pre istotu pred tým ako prišla pani učiteľka. Nemám náladu na jej krik. Bola fyzika a písali sme písomku. No možno ju písať nebudeme lebo je 10 minút po zvonení a ešte stále neprišla. Mala by som veľké šťastie keby sme ju nepísali. Ale ja šťastie nemám. Nakoniec prišla. Ale nie sama. Prišla s nejakým dievčaťom. A nie len tak hocijakým. To dievča malo na sebe oblečené tie šaty, čo si chcela kúpiť Lola! Určite je veľmi nahnevaná. Ale asi nie. Keď som sa na ňu pozrela, neverila som vlastným očiam. Usmievala sa! A s takým primitívnym úsmevom aký som na nej ešte v živote nevidela. Veľmi ma to prekvapilo.

„Toto je vaša nová spolužiačka, Monica Gonzalesová. Je z Ohia.“ predstavila ju pani učiteľka. Hmmm. Takže Monica. Super meno. Uvidíme, čo z nej vyjde.

„Monica, povedz všetkým čo ťa baví.“ pokračovala pani učiteľka.

„Nooo, baví ma gymnastika ale nie športy. Tie neznášam.“ povedala Monica. Je úplne ako Lola. A to ma väčšmi štve. Je to len moja najlepšia kamoška.

„Monica, teraz si vyber kde budeš sedieť. Máš tu veľa voľných miest.“

Sadla si k Lole. Stále sa rozprávali dokonca aj po hodine. Vlastne celý deň. A mňa z toho vynechali. Som z Loly sklamaná.

Cestou domov som sa Loly, spýtala čo si myslí o Monice.

„Lola, čo si myslíš o Monice?“

„Je super. Perfektne sa s ňou dá pokecať.“ túžila som aby dodala s úsmevom „S tebou však lepšie.“ ale to sa však nestalo.

„Konečne sa so mnou rozprávaš!“ neudržala som sa.

„Nebudem sa na teba hnevať celú večnosť. Si moja sestra. Bez teba nie som celá.“ povedala Lola a objala ma. Od tej chvíle som vedela že sme najlepšie kamošky na život a na smrť. Mám ju strašne rada. Aj keď sa niekedy pohádame.

Pomaly sme prechádzali po chodníku keď sme stretli spolužiačky Amy a Hannah.

„Čaute dvojičky!“ pozdravila nás Amy. Hannah len prikývla na pozdrav.

„Čo si myslíte o Moniciných dnešných šatách? Však sú úžasné!“ dodala Amy.

„Áno, boli krásne.“ zasnene povedala Lola. Už som si myslela že sa so mnou zasa nebude rozprávať ale doma bolo všetko v poriadku. No skoro.

„Ahoj mamííí!!“ ozvala som sa spoza dverí.

„Ahojte dievčatká!“ odzdravila mama.

„Len nás tak už nevolaj! Hlavne nie pred ľuďmi!“ sťažovala sa Lola.

„Čo si taká nahnevaná, Lola?“ spýtala sa mama.

„Nie som! Mysli si svoje!“ odvetila Lola a odpochodovala do našej izby.

Prečo je taká hnusná na mamu? Nič jej nespravila.

„Hneváš sa na mňa?“ spýtala som sa Loly hneď keď som dorazila našej do izby.

„Nie, nie vôbec nie. Len ma bolí hlava. Nič si z toho nerob.“ odpovedala. Hneď sa mi uľavilo.

„Ty toho s otcom a mamou veľmi nenahovoríš.“ povedala som.

„Máš pravdu. Ale o čom môžeš rozprávať s mamou. A otec nie je nikdy doma.“ povedala Lola.

„Ale je! Večer je stále. Ja k nim vždy prileziem na gauč ale ty nie.“ protestovala som.

„Mám svoje časy.“

Bola to je posledná veta. Až ráno sa jej chcelo rozprávať.

„Tešíš sa do školy?“ spýtala sa ma.

„Čože? Kto by sa tešil do školy?“ povedala som prekvapene. Jej otázka ma zaskočila.

„Len mi napadlo, že by si sa mohla lepšie zoznámiť s Monicou. Je fakt super. Určite si budete rozumieť.“ povedala a pozrela sa na mňa. Veľmi si to priala.

„Tak dobre!“ poddala som sa jej nakoniec.

„Si super, Rocky.“  povedala s úsmevom a pobehla ku škole pretože sme meškali. Dnes sú výsledky z písomky z fyziky. Napísala som ju na môj vkus výborne. No, myslím.

Pani učiteľka začala rozdávať papiere s výsledkami. Mám 1-! Super! Som zvedavá čo má Lola. Naklonila som sa cez lavicu a štuchla do nej. Neotočila sa. Bola zaujatá debatou s Monicou. Skontrolovala som či sa pozerá a schmatla som jej písomku. Napísala ju tak ako ja, len mala o bod viac. Určite ju mala napísanú najlepšie s triedy.

Po hodine som šla s dobrou náladou na chodbu, nadesiatovať sa. Ale Lola ma zastavila.

„Poď, Rocky! Musíme sa porozprávať!“ povedala a ťahala ma za sebou do triedy. Som zvedavá, čo chce. Ale mám také tušenie, že to bude mať niečo spoločné s Monicou. Moje predtuchy sa vyplnili. Monica sedela na lavici a hompáľala nohami.

„Ahoj Rocky! Ešte som nemala čas sa s tebou zoznámiť. Ja som Monica.“ vyčarila žiarivý úsmev.

„Viem.“ povedala som znudene. Je taká zaujímavá ako zemiaky. No jej oblečenie rozhodne nudné nebolo. Mala čierne, nariasené tričko s trblietavou korunkou a kvetinkami. Mala aj rifľové kraťasy so zipsovanými legínami. Vyzerala úžasne. Presne ako Lola! Asi som si nevšimla, že na Monicu vyvaľujem oči.

„Rocky, si v poriadku?“ ubezpečovala sa Lola.

„Áno, som. Čo odo mňa chcete?“

„Len ma napadlo, že by si so mnou mohla ísť na Monicinu narodeninovú párty. Bude to zábava!“ odpovedala mi Lola. Najradšej by som jej povedala „Choď dočerta!“ ale to nemôžem.

„Ešte si to rozmyslím.“ povedala som a odišla na chodbu. Konečne budem mať pokoj.

Doma sa ma nato Lola opýtala ešte raz.

„Rocky, už si sa rozhodla? Pôjdeš?“

„Ja neviem.“

„Rocky poď! Bude mi tam bez teba smutno.“ povedala so smutným výrazom. Prišlo mi jej ľúto. Keby ja som chcela ísť na nejakú párty, určite by so mnou šla.

„Tak dobre! Ako chceš!“ poddala som sa.

„Ach! Ako ťa mám rada Rocky! Neviem, čo by som bez teba robila!“ povedala a hodila sa mi okolo krku.

„Len ma prosím, neuškrť! Je to len jedna párty!“ pridusene som odvetila. Len nech sa tak neteší. Určite to bude pohroma! Keď sme my dve spolu, tak sa všetko obráti hore nohami. Ešte keď sa pridá Monica! Tak, to dopadne! Radšej nato nechcem myslieť a idem oznámiť mame známku z fyziky. Určite sa poteší. A ja prídem na iné myšlienky.

Ráno Lola Monice oznámila, že nakoniec na tú párty pôjdem. Monica sa strašne potešila. A keď tak rozmýšľam, čo jej kúpim na narodeniny?

„Mamííí! Idem do obchodu! Vrátim sa o hodinu!“ na chodbe sa rozliehal môj hlas.

„Čaute!“ doložila som a vykročila z chodby.

Nato že je apríl, je v Chicagu dosť veľká zima. Ešte raz som sa obzrela po záhrade pred naším domom a pokračovala som v chôdzi. Kde pôjdem najprv? Ku obchodu s bižutériou alebo ku obchodu s oblečením? Nakoniec som šla do miestneho nákupného centra. Najprv som sa vybrala k bižutérii. Všetko bolo absolútne nad moje úspory. No nie tak celkom. Jeden krásne náušnice s pierkami som mohla kúpiť ale to by mi už potom nezostalo na sladkosti. A bez žuvačiek neprežijem. Pobrala som sa ďalej až ku obchodu s oblečením. O nič lepšie. Do peňazí sa mi zmestili ale to oblečenie bolo strašné. Nevyhovovalo mojim podmienkam. Lola by jej určite niečo vybrala ale ona tu teraz nie je. A ja som skôr na také rockovejšie veci aj keď si nepotrpím na nejakých pekných rúžových šatách. Nakoniec som šla ku „kozmetickým vecičkám“ vlastne do kozmetického obchodu. Ja to volám inak pretože takéto veci nepoužívam. Napokon som jej našla ten správny darček. Malú, otváraciu, rúžovú „topánočku“  v ktorej nájdeš všetko pre nechty. Určite sa poteší pretože sa o svoje nechty rada stará. Minule ich mala krásne nalakované. Takže celkom vychytaný darček. Ešte som to doplnila zlatými náramkami. Neviem, prečo mi tak záleží na tom darčeku. Len sa jej chcem zapáčiť. A chcem jej kúpiť niečo lepšie ako Lola. Prečo som taká hnusná a chcem byť vždy lepšia ako Lol? Takto ju niekedy volám. Och! Nevšimla som si že som zabudla zaplatiť! Teraz na mňa predavačka kričí ako pojašená. Vrátila som sa a zaplatila. Bože! Všetci sa na mňa pozerajú! Prečo práve ja mám také nešťastie?

Vyšla som z nákupného centra a pobrala sa domov. Doma ma čakalo nemilé prekvapenie.

„Rocky, kde si bola?“ vyzvedala Lola hneď ako som otvorila dvere.

„V obchode. Je to snáď trestný čin? Mama ti nepovedala kde som?“

„Nepýtala som sa jej. A čo si si kúpila?“ pozrela sa na tašku.

„Ty si kúpila darček pre Monicu! Ukáž mi ho!“ dobiedzala.

„Nie! V žiadnom prípade! Ty by si to hneď vykecala Monice! Poznám ťa! Alebo by si odkopírovala. Kúpila by si niečo podobné a potom by to už nebolo prekvapenie. Presne ako na otcove narodeniny.“ to bol ASI môj najdlhší prejav v mojom živote. Nie, nie. Už som povedala aj niečo dhšie.

„Čo ti to napadlo! Veď to už bolo dávno! To by som neurobila! Až taká krava nie som!“ z myšlienok ma prebral Lolin silný hlas. Nahnevala sa a odišla do izby.

„Ale si.“ pošepla som ale tak, aby to nepočula.

Vošla som do izby dúfajúc, že sa Lola nehnevá. Sadla som si k nej a oprela si hlavu o jej plece.

„Niekedy ma naša debata strašne unaví.“ povedala som so vzdychom.

„Aj mňa.“ súhlasila. Počkala.

„Rocky?“ opýtala sa. Bola presvedčená, že som zaspala. O pol deviatej. Lola, preber sa!!!

„Nóóó.“ unavene som vzdychla.

„Len,(dlhá prestávka) no, vlastne nič. Choď sa prezliecť. Aj ja sa idem.“

„Áno, šéfe!“ s úsmevom som odvetila, schmatla pyžamo a odpochodovala rovno do kúpeľne. Ešte som začula ako Lola povedala „To je ale číslo.“ Milé. Aj ona je číslo. Pomyslela som si a žmurkla do zrkadla. Ako by som videla Lolu. Všetci hovoria, že sme rovnaké. Majú pravdu. A to ma teší. Viem, že nie som sama. Vyčarila som žiarivý úsmev. Super! Vyzerám ako hviezda. A nie len že vyzerám, ale aj budem! No, možno. Rozhodla som sa, že s tým niečo vyriešim. Neskôr. Prezlečená do pyžama som vošla do izby a vopchala sa do mäkučkej postele. Vdýchla som vôňu periny. Pomaly som začala odfukovať. Čo budem zajtra robiť? Asi budem.....tma.

„Rocky, spíš?“ spýtala sa Lola z druhého konca izby no nedostala odpoveď.

„Asi áno. Ach! Keby si len vedela.“ dodala a začali jej stekať slzy. Neskôr trochu ale potom sa slzy valili ako vodopády.

 Diskusia:

Čo si myslíš o mojom písaní?

Čo si myslíš o Rocky? Aká je?

Prečo Lola potajme plače?

Aká bude tá narodeninová párty?